Pátranie po vojakovi slovenskej armády
Aj keď sme toto pátranie nevykonávali priamo my, týka sa nezvestnosti vzdialeného príbuzného jedného z členov nášho KVH, ktorý pochádzal z blízkeho regiónu. Pátracia služba Slovenského červeného kríža, ktorá vlastne pátrala po dokladoch z II. svetovej vojny, zistila prostredníctvom inštitúcie Deutsche Dienstelle (WASt) Berlín, ktorá vedie evidenciu najmä o bývalých príslušníkoch nemeckého Wehrmachtu, ktorí boli zabití počas WWII, že voj. Ernest Straňák č. 53 042, nar. 12.06.1922 v Močenku, Nitriansky kraj, otec Andrej Straňák bytom Močenok č. 140, okres Nitra, matka Paula rod. Nemčešová, bol ako vojak II. roty delostrelectva zajatý dňa 31.10.1944 v Banskej Bystrici.
Zajatý bol teda po potlačení „Slovenského národného povstania“ a priamo v jeho centre. Asi sa už nikdy nedozvieme, či sa do povstania aktívne zapojil, alebo bol príslušníkom niektorej z jednotiek slovenskej armády, ktorá sa vzdala, či bola odzbrojená nemeckými jednotkami. Následne bol ako slovenský vojnový zajatec deportovaný do zajateckého tábora pre mužstvo a poddôstojníkov M – Stalag IX C v blízkosti mesta Bad Sulza medzi Erfurtom a Lipskom (pre dôstojníkov a civilné obyvateľstvo boli zriadené zvlášť tábory). Podľa záznamov nemeckej armády zomrel dňa 03.02.1945 o 05.30 h na zápal pľúc v pracovnom tábore č. 1530 v Kleindembachu, kraj Saafeld. Pochovaný bol dňa 06.02.1945 na Novom cintoríne (Neuer Friedhof, Gräberreihe 1, Grab 23) v Kleindembachu, rad 1, hrob 23. Tieto údaje boli zaznamenané dňa 12.02.1945 na Matričnom úrade v Bad Sulza.
Krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny bola v Berlíne otvorená Národná informačná kancelária v súlade so Ženevským dohovorom zaoberajúca sa so zaobchádzaním s vojnovými zajatcami. Tá sa ujala svojich povinností dňa 26.08.1939 v Úrade vrchného velenia Wehrmachtu (OKW) s názvom: Informačná kancelária pre vojnové straty Wehrmachtu a vojnových zajatcov. Okrem poskytovania informácií o zahraničných vojnových zajatcoch – väzňoch bola jednou z jej hlavných úloh evidencia vojakov nemeckého Wehrmachtu (zranenie, choroba, smrť, nezvestnosť), spracovávanie týchto prípadov, vrátane osobných údajov, kontrola stavu hrobov a oficiálna hrobová služba. V auguste 1943 bola Informačná kancelária WH presunutá do Durínska, časť bola dislokovaná v Saalfelde a časť v Meiningene. Po okupácii krajiny Durínsko od 12.04.1945 pracovala pod dohľadom americkej vojenskej komisie. Dňa 01.07.1945 bezprostredne pred prevzatím moci v Durínsku sovietskou armádou, američania kanceláriu presťahovali do Fürstenhagen neďaleko Kasselu. Na konci januára 1946 sa vrátila do Berlína a získal svoj súčasný názov, čo je doslovný preklad amerického označenia. Dňa 14.06.1946 Spojenecká kontrolná komisia rozhodla, že bude pokračovať vo svojej práci a vytvorila národné a medzinárodné záväzky. Súčasne francúzská sekcia kontrolnej komisie prevzala správu záznamov zo skorého povojnového obdobia. Deutsche Dienststelle (WASt) dostala veľa kompletných záznamov o ďalších vojenských a para-vojenských organizáciách. Okrem toho v decembri 1990 prevzala veľké množstvo záznamov o Wehrmachte. Tieto záznamy boli uložené vo vojenskom archíve v Postupime a v Štátnom archíve počas trvania NDR v blízkosti Dornburg Zerbst / Anhalt.
Vzhľadom k povojnovým zákonom sa jej pôvodné poslanie značne navýšilo o ďalšie úlohy. Vzhľadom na unikátny materiál, ktorým disponovala Informačná kancelária boli oslovené súkromné osoby, ako aj orgány, ktoré sa zaoberajú prípadmi týkajúcimi služieb Wehrmachtu a jeho vplyv v mnohých oblastiach. Po dohode o správe 09.01.1951 medzi spolkovou vládou a spolkovou krajinou Berlín informačná kancelária (WASt) sa stal úradom spolkovej krajiny Berlín. Je súčasťou Senátu správy zdravotníctva a sociálneho zabezpečenia a zodpovedá sa predsedovi ministerstva zdravotníctva a sociálneho zabezpečenia Berlíne.
WASt vydával nasledujúce informácie a certifikáty:
- Poskytovanie certifikátov potvrdzujúcich usmrtenie osoby v bojovej akcii
- Poskytovanie podkladov pri podaní žiadosti o úmrtný list
- Riešenie prípadov nezvestnosti
- Dekódovanie vojenských identifikačných známok
- Dekódovanie čísel poľnej pošty
- Umiestnenie vojnových hrobov
- Správa osobného majetku
- Potvrdenie o vojenskej službe
- Poskytovanie osvedčení požadovaných službami sociálneho zabezpečenia, kanceláriami penziónov, správou veteránov a pod.
- Overovanie:
Času stráveného vo vojenských zajateckých táboroch
Dekorovania a čestných ocenení
Národnosť
Tábor Stalag IX C
Zajatecký tábor Stalag IX C (Stammlager) bol vytvorený vo februári 1940 a ihneď dobre zabezpečený drôteným pletivom. Prvými zajatcami boli poľský vojaci z „nemeckého“ septembra 1939. V júni 1940 dorazilo veľa belgických a francúzskych vojakov zajatých v priebehu bitky o Francúzsko. V roku 1943 prišli vojaci z bitiek v Taliánsku a Severnej Afrike. Počas septembra a októbra 1944 tu boli umiestnený britský a kanadský výsadkári, zajatí počas operácie Market Garden v Arnheme. Následne po neúspešnom povstaní prišiel transport s vojakmi zo Slovenska. A napokon na konci decembra 1944 prišli američania zajatí v bitke v Ardenách. Dňa 29. marca 1945 bol tábor v predstihu evakuovaný a vojaci boli nútení pochodovať na západ. Pre niektorých pochod začal štyri týždne predtým, ako ich oslobodili americké jednotky. Ostatní, čo zostali v tábore boli oslobodení 11. apríla 1945 vojakmi 6. obrnenej divízie US Army. Ostatné sub-tábory bol oslobodené v rôznych dňoch na začiatku apríla.
Ústredie bolo v meste Bad Sulza, kde držali prevažne francúzskych a srbských zajatcov. Ďalej boli vytvorené tri pobočky. Hlavná bola na okraji Mühlhausenu pre britských a amerických zajatcov, jedna v Langen Salza pre rusov a tretia v Molsdorfe pre talianov. Pristávacia plocha bola postavená okolo starého pivovaru pri Rodigen ber Jena tesne vedľa Mühlhausenu. Pripojená nemocnica bola stará kamenná a murovaná budova, ktorá stála na príkrom svahu na jednom konci dediny asi 200 metrov od cesty, ktorá prebiehala pod kopcom a hore do kopca do dediny. Paralelne popri ceste tiekla riečka. Ďalšia väčšia nemocnica bola postavená pre nemcov asi 150 metrov od zajateckej nemocnice vyššie, do kopca. Tento areál sa skladal z troch veľkých kasární a niekoľkých menších chát. Celkovo sa tu nachádzalo 47 405 zajatcov rozdelených do 1700 pracovných oddielov.
Ťažba soli bola hlavným výrobným odvetvím. Rozdelenie hlavných pracovných oddielov:
Erfurt - záhradnícke práce
Erfurt – čistiace práce a upratovanie
Dorndorf - spracovanie draslíka
Ochsenbach - kameňolom
Marsbach - kameňolom
Bleicherode - soľná baňa
Bischofferoda - soľná baňa
Haembach - soľná baňa
Kraja - soľná baňa
Niederorschel – výroba preglejky
Len asi 500 zajatcov bolo zaradených na prácu v hlavnom tábore. Podmienky boli zlé, ale na začiatku marca 1941 boli hodnotené ako mimoriadne zlé. Miestnosti boli preplnené, nakoľko v jednej miestnosti žilo, jedlo a spalo 150 zajatcov. Situácia bola strašná, hygienické zázemie boli primitívne a následkom toho sa premnožil parazitujúci hmyz. Neskôr v roku 1942 sa situácia zmenila boli tam vykonávané pravidelné kontroly. Zajatci boli odvšivení a každý mal nárok na sprchu aspoň raz týždenne. Prať si museli zajatci v umývárke a ani na sušenie nebola vyhradená žiadna špeciálna miestnosť. Teda miestnosti boli vždy vlhké. Neboli tam ani jedálne a neboli k dispozícii ani žiadny kňazi ani jedného z náboženstiev.
Tábor bol však po krátkom čase uzavretý vďaka hrozbe týfusu. Na týfus zomrel aj hlavný nemecký lekár a dva prípady obzvlášť ťažkého týfusu medzi britmi boli prevezené do nemocnice v Bad Borkse. Na jar roku 1942 bol teda tábor izolovaný a od januára 1943 do januára 1944 bol uzavretý.
Aj keď neskôr po roku 1941 boli podmienky zlepšené, vyžadovala sa disciplína a zajatci v pracovných oddieloch museli ťažko a veľmi tvrdo pracovať. Zajatci ktorí sa pokúšali uniknúť, boli exemplárne potrestaní a umiestnení na samotkách o chlebe a vode.
Kvôli častým pokusom o útek museli byť všetky topánky a nohavice odovzdané a každú noc uzavreté. V noci museli byť všetky okenice uzavreté bez ohľadu na počasie. Na ceste medzi barakmi a ostnatým drôtom mohol byť každý zajatec, ktorý tam bol dozorcami videný, bez varovania zastrelený. Topánky letcov a personálu R.A.F. boli zabavené, pretože boli považované za nevhodné na použitie v tábore. Namiesto nich dostali dreváky. Pošta bola veľmi nepravidelná a občas bola na nejaký čas pozastavená ako trest pre celý tábor. Keď bol objavený tunel na niektorom z pozemkov, bola pošta zastavená na desať dní. Doručovanie listov bolo zdĺhavé a napr. z Británie trvalo asi šesť týždňov. Veliteľ tábora bol starý muž nad 70 rokov, ktorý žil v meste a častejšie bol mimo tábora.
Pre zajatcov bol každý deň organizovaný hromadný telocvik a medzi 14.00 h a 16.00 h mali dovolené ísť von za tábor na futbalové ihrisko. Dokonca bolo vo vnútri tábora možné hrať tenis. Knižnica bola dobre zásobená, nachádzalo sa v nej asi 13 000 kníh. Neboli k dispozícii žiadne hry, ako napr. ping-pong alebo karty, ale vznikol orchester a zajatci mohli hrať divadlo. Predstavenia však smeli navštevovať iba angličania. Zajatci spali v trojlôžkových poschodových posteliach pod dekami a na slamníku naplnom drevenými hoblinami, kde sa dobre darilo všiam. V barakoch bolo síce kúrenie, ale v zime či v lete bolo veľa okien rozbitých.
Organizovanie útekov
Nevznikol žiadny organizačný výbor pre úteky, ale existoval neoficiálny klub tvorený prevažne zo zajatcov, ktorí sa už pokúsili utiecť z iných táborov. Všetok materiál vhodný na útek mal na starosti vždy jeden dôveryhodný zajatec, ktorý každému, kto bol fit a nachádzal sa v situácii, kde by mohol utiecť, poskytol potrebné vybavenie. Vyskytlo sa niekoľko úspešných útekov, ale veľká väčšina útekov nebola bohužiaľ úspešná. Najbežnejší spôsob úteku bol z pracovných skupín, ktoré pracovali mimo tábora. Boli prípady utečencov ktorí sa neúspešne pokúsili o útek 10 alebo 11 krát. Preto boli otvorené dva špeciálne tábory pre opätovne utekajúcich, kde boli prísnejšie strážený. Veľa materiálu potrebného na úteky sa do Stalag IX C dostalo bez zaistenia v prvých dňoch fungovania tábora. Nemci časom zistili všetky spôsoby ukrývania a najmä počas posledných mesiacov zabavili všetko čo objavili. Kompasy a mapy boli najužitočnejšie pomôcky. Peniaze, cigarety a čokoláda boli tiež cenné pre podplácanie strážcov a platenie civilistom, ktorí pomohli.
Kapitán R.A.M.C. John Edward Wooding bol lekár z nemocnice pripojenej od decembra 1940 do mája 1944 k Stalag IX C a až do mája 1945 bol zodpovedný za všetku komunikáciu s okolitým svetom. Veľká nemocnica tzv. Reserve-Lazaret Obermassfeld, bola prevádzkovaná britským, kanadským a novo-zélandským zdravotníckym personálom. Bola lokalizovaná v meste Obermassfeld, juho-západne od Erfurtu v kamennej budove, ktorá bola predtým táborom Hitlerjugend. Rady jej zamestnancov boli značne rozšírené v októbri 1944 s príchodom zajatého celého teamu ambulancie 101. výsadkovej divízie z Arnhemu.
V tábore bolo aj niekoľko rádií vrátane elektrických batérií a klasických krištáliek. Informácie sa získávali buď z nemeckého, francúzského vysielania alebo od civilného obyvateľstva mimo tábor. Niekedy bolo možné získať nové správy z fronty od nemeckých strážcov. To sa ale nestávalo často. Na cenzúru pošty používali v tábore hlavne civilistov. Listy boli rozdelené do skupín a každá skupina preskúmala iný typ cenzúry, čo bolo veľmi efektívne.
Spracoval: Ofeldw. Theo Dietrich
Zdroj: www.dd-wast.de , www.pegasusarchive.org,
