O zaľúbenom vojačikovi
Slovenský štát bol účastníkom 2. svetovej vojny od jej prvého dňa, t. j. od 1. septembra 1939, keď jeho vojenské jednotky súčasne s vojskami Wehrmachtu vstúpili na územie Poľska. Jeho vojaci počas trvania vojny v Európe v zostavách nemeckých vojsk pôsobili na území dnešných desiatich európskych krajín: Poľska, Ukrajiny, Bieloruska, Ruska, Moldavska, Rumunska, Maďarska, Rakúska, Talianska a Česka.
Na rusko - nemeckom fronte sa celkovo nachádzalo do 70 tisíc slovenských vojakov. Slováci bojovali na Done, na Kubáni, na Kryme, na Ukrajine a v Bielorusku. Ťaženia na Kaukaz na strane Nemecka sa zúčastnila aj tzv. „Rýchla“ slovenská motorizovaná divízia. Táto bola po presune cez juh Ukrajiny na Krym, postupne dopĺňaná živou silou, ale aj materiálom. Všetci vojaci nástupných ročníkov 1939 a 1940 boli odoslaní na Slovensko, pričom boli vystriedaní nováčikmi z ročníku 1942.
Takýmto nováčikom z nástupného ročníku 1942 bol zrejme aj náš strelník Jozef Šrámek, ktorý už v júni 1943 písal svojej milej z Východného frontu.
Od jari do jesene 1943 bolo obdobie oddychu. Tu bola Rýchla divízia dňom 01.08.1943 premenovaná na 1. pešiu divíziu a toto obdobie pokoja je čiastočne opísané aj listoch nášho vojaka. (chodíme ako indiáni, opekáme sa a kúpeme)
Aj keď Nemci pôvodne trvali na nasadení divízie do bojov, nestávalo sa tak, až do okamžiku sovietskej ofenzívy na jeseň 1943, ktorej cieľ bol odrezať jednotky OSY na krymskom polostrove od zvyšku Ukrajiny. Prvé výkazy počtov po bojoch ukázali, že divízia prišla o 2 750 mužov. Do polovice novembra sa vrátilo približne 500 mužov, ktorí ustupovali s Nemcami alebo ušli zo zajatia. Napokon divízií chýbalo 2 150 mužov, z čoho len 24 mužov padlo, zvyšok bol zajatí. Paradoxom zostáva, že tento neúspech využila gen. Čatloš tak, aby už neboli slovenské jednotky nasadzované do bojov. Po stiahnutí vzdušných síl Slovenského štátu ostala 1. Pešia divízia ako jediný útvar Slovenskej armády na východnom fronte. To znamená, že náš vojačik nemohol byť zaradený nikde inde.
Tu bola reorganizovaná na 1. Technickú divíziu. Všetky ťažké zbrane aj so špecialistami boli odsunuté na Slovensko. Začiatkom roku 1944 boli slovenské divízie odzbrojené a použité na stavbu opevnení v Rumunsku a Maďarsku. Nemalému počtu vojakov sa pritom podarilo odísť na Slovensko. Týmto sa definitívne skončilo bojové nasadenie slovenskej armády na východnom fronte. Z korešpondecie nášho vojaka vyplýva, že na východnom fronte bol až do konca protisovietského ťaženia, nakoľko posledný list bol odoslaný dňa 07.08.1944.
To, že následne mohol byť prevelený na územie Rumunska a Maďarska potvrdzuje tá skutočnosť, že v jeho osobných veciach sa našli drobné rumunské mince a maďarské vyznamenanie, ktoré ale ako slovák nemohol obdržať oficiálne. Zrejme išlo o upomienkový predmet alebo dar od maďarského vojaka. Nakoľko nebola potvrdená jeho prítomnosť v Taliánsku, nemohol byť príslušníkom zaisťovacej divízie, lebo tá síce spočiatku pôsobila v oblasti Žitomír - Kyjev, potom v pohraničí severnej Ukrajiny a Bieloruska, až bola v lete 1943 presunutá do oblasti Minska. Koncom októbra 1943 bola presunutá do Taliánska ako technická divízia. Dôležité je, že náš vojačik nepatril medzi 1281 padlých, zomrelých alebo zabitých slovenských vojakov v priebehu protisovietskeho ťaženia od júna 1941 do augusta 1944.
K tomu, že v zdraví prežil zrejme v nemalej miere prispelo jeho zaradenie v poľnej kuchyni. V roku 1942 síce absolvoval základný peší výcvik a guľometný vácvik ako strelec z ľahkého guľometu, ale aj kuchársky kurz. Do poľa bol vyslaný ako kuchár, kde až po návrate na Slovensko bol povýšený na slobodníka a dňom 14.05.1945 bol prepustený z činnej vojenskej služby a preložený do zálohy.
Spracoval: uffz. Theo Dietrich
zdroj: ÚPN, VHÚ
Náhľad fotografií zo zložky Dopisnica poľnej poštovej služby
