Dukla 1944-2013
Práve sme prišli do nejakej malej dedinky niekde na úpätí Karpát. Ani neviem, či vôbec chcem poznať jej meno, veď za posledné týždne sa sťahujeme skoro neustále. Kto si to potom má všetko pamätať? Od istého času sa držím zásady, že čím menej toho viem, tým lepšie pre mňa. Na rozmýšľanie sú tu iní, ja a moji chlapci sme tu na to aby sme spravili čo si oni vymysleli...
Náš veliteľ – mladý poručík od Jägrov si nás hneď ráno nechal nastúpiť a dôležitým hlasom nám prečítal rozkaz nejakého vyššieho veliteľa, Ale príliš som ho nepočúval, a myslím si že ani ostatní chlapi mu moc pozornosti nevenovali, predsa len takýchto rozkazov sme si vypočuli za tie roky už zopár. „Úspešné boje, odhodlanie jednotlivcov = úspech všetkých, obrana vlasti, obrat, dôvera vo vodcu, bla, bla, bla...
Hmm, neviem, či tomu vôbec môže veriť ten čo to vlastne písal. Veď ustupujeme kde sa pozrieme a častokrát sa na nových pozíciách ani nestačíme zabývať. Tak prečo by to malo byť tentoraz inak?
Inak poručík, ktorý nám momentálne velí síce na prvý pohľad vyzerá ostro, ale za tých pár dní čo sme spolu som zistil, že je celkom normálny chlap, ktorý si vie v hlave spočítať 2+2 a podľa toho sa v poli aj správa. Vyzerá síce ako také mladé ucho, ktoré ešte ťahalo káčera po dvore keď ja som už zarezával. Až by mal človek chuť ho potľapkať po pleci ako svojho mladšieho brata , no to som si – aspoň zatiaľ – nedovolil, predsa len nemám ho ešte úplne ošacovaného... Možno časom, keď bude iná chvíľa...
Po nástupe si ma náš poručík zavolal k sebe a oznámil mi, že ďalší traja chlapi z mojej čaty sa odporúčali klopať Svätému Petrovi na nebeskú bránu...
„Tak do prdele, a teraz mi povedz, ako mám s 15 ľuďmi čo mi zostali z celej čaty brániť tieto zasrané pozície“, pomyslel som si - ale asi som to skôr povedal na hlas, pretože poručík sa na chvíľu zarazil ale v zápätí pokračoval a tváril sa, že nič nepočul. „Celá rota – okrem Kompanietrupp – pôjde na HKL a budeme budovať pozície, náš prieskum zistil, že neďaleko odtiaľto sú utáborené Československé légie“ – vytiahol mapu a ukázal na miesto kde prieskum našiel nepriateľa a kde sa zakrtkujeme my. Potom mi prikázal nech sa ideme pripraviť a rukou mi naznačil, aby som išiel.
Celý žhavý, pomyslel som si, ale dal som si už pozor aby to tento krát zostalo len v mojej hlave.
Za niekoľko minút nastúpila celá rota a pohla sa smerom k HKL. Pochodovali sme niekoľko minút než sme sa dostali na okraj lesíka, ktorý akoby na polovicu oddeľoval celé údolie. Poručík zavelil „Halt!“ a zvolal si k sebe veliteľov čiat.
„Chlapi, odchod na kraj lesíka, skrčiť sa, oči na stopky a kto si trúfne – fajčenie povolené“ – stihol som ešte zakričať a už som radšej nasledoval poručíka pomaly vpred.
Prešli sme na samý predný okraj lesíka a prešli sme si líniu, ktorú budeme brániť. Veliteľovi prvej čaty poručík niečo bokom povedal a ten so svojimi chlapmi zmizol z dohľadu v blízkom lesíku. Super, oni sa niekde zašijú a celú špinavú robotu si zase odserieme my...
Keď sme po dobrej polhodinke skončili obchôdzku, zavolal som k sebe svojho Meldera a povedal som mu aby išiel zavolať chlapov z našej čaty, že ich čakám na druhej strane potoka, ktorý sa vlnil stredom celého údolia. Po pár minútach sa mi za chrbtom ozval šuchot a praskot, takže som sa otočil a čakal som až sa z lesíka vynoria moji chlapi. Hneď nato som ostal trocha zarazený, pretože oproti mne sa blížili chlapi z čaty ale 3-tej...
Ten debil nepozná vlastnú čatu a zavolal mi iných... Čo som ja komu porobil? Čím som si vyslúžil takého, mhmmm.... To zase bude zábava...
Naspäť a prosím pošlite mi „mojich“ chlapov, prikázal som im, a tí síce s frfľaním a poznámkami, ktoré by za normálnej situácie vyvrcholili guľkou do palice odišli. Po chvíli už konečne dorazili naši a na ich konci sa vliekol môj Melder, ktorý sa tváril ako božie umučenie a vyzeral, že doteraz nepochopil čo vlastne posral... Prečo si smrť neberie najskôr takýchto? Ale berie mi chlapov, čo už niečo vedia?
S veliteľmi družstiev (keď sa táto naša osekaná zberba vlastne ešte dá tak nazvať) Stellerom, Kopfom a Suchanekom, sme prešli našu časť úseku a povedali sme si, kde sa majú zakopať... Vždy po dvoch chlapoch, lebo 1 je málo a 3 sú moc.
Kopfove družstvo má k dispozícii aj MG, tak dostali na starosť okraj lesíka vpravo a z neho majú ako na dlani celú lúčku... Časť Suchankovho družstva dostala na starosť pravú stranu potôčika, a zároveň tú istú aj lúčku z ľavej strany, tak keby bol nepriateľ naozaj sprostý a skúsil to tadeto – chlapi ho krásne zavrú do krížovej paľby a zostanú z nich len fašírky. Ha, tak im treba, povedal som si pri predstave ako to nepriateľ skúša a vzduchom lietajú časti ich tiel. Sakra, asi už začínam blbnúť, keď mám takéto krvavé predstavy.
Zvyšní Suchanekovci majú pod palcom druhú stranu potôčika a cestu ktorá vedie v súbehu s ním. Stellerovi chlapi si pre zmenu zase vykopali svoje diery pod okrajom lesíka na ľavej strane a dvaja chlapi od neho aj so svojím mašinkrámom si našli flek uprostred kopca, za takou peknou a milou muldou, odkiaľ majú krásy rozhľad do zvyšného údolia. Dúfam, že tých magorov z légií nenapadne to tadiaľto skúšať, pretože ich tu pokosíme ako zajacov pri jesennej poľovačke.
Konečne som si na chvíľu sadol a zapálil som si fajku a nechal som chlapov, nech si kopú svoje diery. Sú to síce šmejdi, ale sú jediní komu teraz môžem veriť. Po dvoch hodinách mali všetci vykopané svoje pozície tak, že by to ani Adolf lepšie nezvládol – no hotoví krtkovia. „Super a teraz vždy jeden pri kvére, druhý si môže zapáliť...„ Sotva som ich všetkých obehol už pri mne stojí poručíkova spojka a volá ma za ním. Do prdele práce, to vyzerá, že sa niečo stane...
Ledva stojím pred poručíkom, už mi hovorí, aby som si vzal 2 društvá (ha, spolu tak dokopy za normálneho stavu ledva jedno) a išli preveriť a vyčistiť lesík na pravej strane nad potôčikom, vraj tam naši prieskumáci videli nejaký pohyb, ale naši to neboli, nemali tam čo robiť...
No nič, poďme do toho, pomyslel som si a zvolal som chlapov k sebe. Išli sme len naľahko, všetok vercajk sme nechali na pozíciách a nechal som ho strážiť Melderovi – snáď to tentokrát neposerie. Kopfovi chlapi ostali na svojej pozícii a kryli nám chrbát – vlastne v prípade neúspechu nás mohli zozadu pekne doraziť aby sme sa moc netrepali...
Naše voľné pozície čo najviac obsadili chlapi z 3. čaty Wernyho Lorenza – aj keď ich bolo ešte menej než nás. Ale kde nie je ani smrť neberie.
Pred pozície nás vyviezol Stug, ktorý nám pridelili ako podporu z veliteľstva. Celý 1 kus. Podpora len čo je pravda. Síce chlapi z neho už majú vraj čosi za sebou, ale aj tak... No pán Boh zaplať aj zaň.
Zoskákali sme z neho, prebrodili sme riečku a pomaly sme sa šplhali smerom do kopca, aby sme sa po chvíli zmizli v lesíku. Postupovali sme pomaly s prstom na spúšti vždy tak, že jedno družstvo chránilo postup a druhé sa pomaly pohybovalo vpred. Po niekoľkých minútach sme našli opustené pozície – vyzeralo to na prieskumníkov a asi to tu opustili dosť narýchlo, pretože nestihli za sebou ani pozametať stopy... Postupovali sme ešte zopár desiatok metrov dopredu, aj keď som si nadával do hovád. Veď sme sa hneď mohli vrátiť a ja som poručíkovi mohol povedať, že sme nič nenašli... Ale nie, ja sa tiež musím pchať do každej prdele.
Vtom sme zrazu na ľavej strane, dolu pod nami na malej lúčke zbadali niekoľko vojakov od légií – podľa toho čo robili som ich tipoval na ženistov – niečo totiž zakopávali do zeme. Z našich pozícii na HKL ich nebolo vidieť, boli schovaní za malou terénnou vlnou, čo predpokladám, že bol dôvod ich bezstarostnosti... Rukou som chlapom ukázal na nich a pošepky som im povedal, aby sme sa priblížili a strieľať budú až na môj povel. Keď sme boli tam 60 - 70m od nich mávol som rukou a peklo začalo...
Niekoľkí zostali hneď ležať, iní sa ranení váľali po zemi a zvyšní utekali. Ani nie po 10 sekundách sme zastavili paľbu a vydal som rozkaz na ústup. „Poďme, lebo vám zadky odstrelím osobne ja!“ Chlapi síce šomrali, lebo ich to krvavé divadlo upútalo a mali chuť na krv za všetkých svojich kamarátov ktorí tu už neboli – ale dôvod bol jednoduchý. Ak tu zostaneme, môžeme počítať s tým, že proti nám v lepšom prípade pošlú nejakú pechotu, v tom horšom po nás začnú pľuvať mínomety... No a chlapov na rozdávanie nemám.
Stiahli sme sa tak ako sme prišli postupne, potichu – aj keď chvíľami som mal blbý pocit, že za nami poslali stopovacích psov.
Po ani nie hodinke sme sa vrátili na pozície a ja som podal hlásenie nášmu poručíkovi. Ten ma iba potľapkal po ramene (vtedy som mal chuť mu to oplatiť) a poslal nás za HKL aby sme si chvíľu oddýchli. Ani nie po pár minútach, sotva sme si stačili zapáliť sa zase ozvalo volanie nášho poručíka. Čo do prdele zase chce? Teraz sme sa vrátili. Tentoraz to ale bol rozkaz, ktorý som splnil s radosťou. „Vezmete svoju čatu a vrátite sa na Stug-u na dočasné ubikácie, 3. čata tu zatiaľ zostane“. Zazubil som sa ako sprostý a dodal som „ako rozkážete pán veľkomožný“, na čo mi poručík s jemným úsmevom odpovedal, že sa raz mile rád príde pozrieť ako ma za tie blbé kecy obesia.
O pár sekúnd sme sa už štverali na Stug a ten nás aspoň na chvíľu viezol do relatívneho bezpečia.
Naša pohoda ale netrvala ani dve hodinky, keď sa predo mnou zjavil Uffz. Schumann a už ma volá k veliteľovi... „Ježiš Mária Jozef, čo je zase?“
Po chvíli som sa vrátil do miestnosti a hovorím – „tak slečinky vstávať, za 15 min plne ustrojených vás očakávam pred týmto skvostným hotelom. Čaká nás robota a keď budete mať šťastie, pôjdete domov... zabalení v celte...“
Na 4-tú hodinu bol totiž naplánovaný útok na pozície légií. Väčšinu chlapov to nijak nerozrušilo a s chladným pokojom sa začali chystať. Po 15 minútach k nám prehovoril poručík a akoby ospravedlňujúcim hlasom nám vysvetlil, že máme previesť prieskum bojom. Bolo na ňom vidieť, že je dobre rozčúlený, pretože ako ho poznám – o takýchto akciách si myslel, že je to plýtvanie ľuďmi. Ale vyššie veliteľstvo požaduje informácie a tým páprdom tam hore, ktorý skutočný boj snáď ešte nevideli predsa na pár ľuďoch nezáleží, však si zoženú nových...
Znova sa štveráme na Stug a vydávame sa smerom k HKL. Tam nás už čaká Lorenzova tretia čata a uráčilo sa pridať aj ctihodným pánom z prvej... Vedľa veliteľa stojí fotograf – kriegsberichter a vyzerá ešte mladšie ako náš poručík - a v ruke má miesto fotoaparátu pušku... No tak na tom sme už kurva zle, keď musia do šturmu aj fotografi..., hovorím si.
Poručík nás ešte v stručnosti informuje o cieli útoku, sem tam sa ozvú zozadu poznámky o prdeli, veliteľstve, voloch a prasatách – ale beriem to s kľudom, viem, že chlapi si tým uľavujú od napätia, ktoré všetci v sebe majú, či chcú alebo nie.
Krátko po 4-tej sa ozýva píšťalka a po stranách Stug-u sa pohýňa rojnica. Napravo Stellerove družstvo, naľavo Suchanekove a kúsok od nich vedľa Kopfovi chlapi.
Ostatné čaty postupujú vedľa nich vľavo. Keď sme sa priblížili na nejakých 300 m k pozíciám légií uvideli sme ako sa tam roja jeden cez druhého, vyzeralo to ako mravenisko. Určite beštie čakajú až sa priblížime na istý dostrel. Síce nadávam, ale viem, že my by sme to spravili úplne rovnako. Pošli sme ešte pár metrov keď im Stug poslal prvý pozdrav v podobe trieštivo-trhavého granátu. Vtedy sa ozvali aj z druhej strany a začalo to svinsky husto lietať okolo nás. Ležali sme na zemi a len pomaličky sme sa hýbali napred. Pritom sme jasne počuli ako sa odrážajú guľky od panciera Stugu. Úspešne sme sa vyhli prvému mínovému poľu ktoré sme našli pri našom poobedňajšom výlete a pokračovali sme vpred. Straty sme nemali, chlapi si za tie roky už dávajú bacha a vedia, ako si majú kryť zadok...
Ešte pár metrov a potom to prišlo. Rana ako prasa a z nášho Stugu sa vyvalil dym... Čo je to kurva, veď tam nemajú PaK... PaK nie ale mínové pole – ukazuje mi jeden z chlapov. Do hajzlu, do hajzlu, o tom sme nevedeli. Čo teraz ? Pozerám na poručíka a ten mi ukazuje, Vpred! On sa zbláznil. Bez Stugu sme úplne v riti, veď nás všetkých pobijú...
Zhlboka som si vzdychol - no čo, tak teda poďme.
Pomaly sme sa začali zdvíhať zo zeme ale strata nášho Stugu dodala tým šmejdom na druhej strane odvahy a teraz to lietalo okolo nás ako besné. Niekoľkí chlapi od nás to už kúpili, našťastie len ľahko ale útok sa očividne zadrháva... Ležíme na zemi a kscichty máme strčené v blate. Po chvíli pozerám na poručíka a krútim pri tom hlavou. On mi len súhlasne odkýval a ja som pochopil, že tento krát to balíme.
Tu si uvedomujem, že tento mladík, aj keď neposlúchne rozkaz, vie čo robí a tým ušetrí životy tých zúfalcov, čo tu ležia s ním. Lebo načo sú dobré informácie keď potom nebude mať kto brániť pozície?
Pomaly sa sťahujeme naspäť, pri ústupe stretávame chlapov zo Stug-u, v tom zmätku som si vôbec nevšimol čo sa po zásahu ich mašiny s nimi stalo. Ale vyzerajú, že sú v pohode a ustupujú s nami.
Pomerne rýchlo obsadzujeme znova naše pozície a ja som sa vybral skontrolovať mojich chlapov, lebo viem, že za chvíľu sa ma na to opýta náš poručík. Našťastie máme len 2 ľahké zranenia - škrabnutia ktoré chlapom už ošetril zdravotník, tak nie je dôvod aby sa sťahovali do tyla.
Po chvíľke už hlásim stav nášmu poručíkovi, ktorý je aspoň spokojný, že nikto nezatrepal bagančami. Ani ostaní velitelia čiat nehlásia vážne zranenia, tak je to v poriadku... Teraz pre zmenu dostáva pokyn na stiahnutie 3. – Wernerova čata a my po útoku síce trocha unavení zostávame na našich pozíciách.
Krátko nato som obehol chlapov, nech si skontrolujú kvéry a dobijú, nemôžeme totiž vedieť, či nám légie na oplátku nepripravia podobné predstavenie...
Keď som dorazil ku Kopfovi – trocha som sa zarazil. „Kde v prdeli je Woller?“, pýtam sa a Kopf hovorí, že vraj šiel niekam za mnou. „Ale to by som asi musel vedieť, takže to znamená, že ma nenašiel...“ „A kde je teraz?“ „To neviem...“ odpovedá Kopf
No môžeš sa tešiť! Teraz, keď potrebujem každého chlapa sa ten zmetok zdvihne a opustí svoju pozíciu. Do prdele, keby mi tak nechýbal má u mňa schovanú gulu do palice.... No nič, podám si ho neskôr, teraz to musíme nejako vydržať do 8-mej večera, majú nás vtedy prísť vystriedať...
Našťastie pre nás sa nič neudialo, takže sme si vlastne po náročnom dni aj trocha oddýchli.
O štvrť na deväť konečne dorazila Lorenzova čata a obsadila pozície a my sme mohli stiahnuť trocha do tepla. Konečne.
Prvé družstvo už bolo po hromade, tak som ich poslal napred, nebudú čakať až sa zozbierame všetci. Keď sa dali dohromady aj Kopfovi a Suchanekovi chlapi, pohli sme sa tiež. Keď sme sa priblížili na nejakých 200 - 250 m k ubikáciám, ozvala sa streľba. Čo do hajzlu to má znamenať? „Poklusom vpred a pripraviť zbrane“ – zhúkol som na chlapov a rozbehli sme sa vpred. Keď sme dobiehali pred ubikácie všade už bolo ticho, len poručík ktorý bežal nám napred mi kričal, že mám vziať chlapov a prečesať okraj potoka. Vraj odtiaľ prišla tá streľba a predpokladá, že to boli nepriateľskí prieskumníci. Ešte som zachytil ako gef. Hegera berú dvaja chlapi pod pazuchy ťahajú ho preč. Vyzerá, že to kúpil. Tak toto naozaj potrebujem, svinská robota.
Pohli sme sa okrajom potoka a striehli sme na najmenší pohyb. Najprv by išla streľba a potom by som sa pýtal... Zároveň ma napadlo, že tie beštie majú teda dobrú odvahu. Ale keď ich chytíme, musia počítať s tým, že po svojich už neodídu... Vlastne vôbec neodídu.
Po niekoľkých minútach sme sa vrátili naspäť. Poručík sa ma hneď pýta, čo sme našli? „Nič, veľké guľové prd... Zmizli ako gáfor... Prišli, spravili zmätok a zmizli.... A nás to stálo 1 chlapa...“
No našťastie som sa o chvíľu dozvedel, že Heger utrpel čistý priestrel, nechal si to ošetriť a odmietol evakuáciu, takže zostane s nami... Chlapík...
V teple sme sa trocha najedli a väčšina chlapov si ľahla a snažili sa aspoň trocha pospať. Ja som pred tým ešte musel ísť vybaviť 1 vec - dostať Wollera „na šibenicu“ za opustenie pozícií. Po krátkej debate s poručíkom, ktorý síce uznal Wollerovu chybu (medzitým ho aspoň šmejda jedného zapriahol do strážnej služby) sme sa ale dohodli, že jeho exemplárne potrestanie necháme na potom....
Ja som mu však od srdca pár nežných slov povedal a zároveň som mu oznámil, že po zvyšok noci bude robiť spojku on. „Potešil sa“ ako keď niekoho majú nakopať do prdele...
Keď sa končila naša príjemná seansa, poručík mi len tak medzi rečou oznámil, že o 24:00 znova mašírujeme na pozície... „A čo prvá čata?“ opáčil som... „Tí majú iné povinnosti...“ odpovedal. „No super, zase sa tam budeme točiť 2 čaty ako na kolotoči. Kedy si majú chlapi oddýchnuť?“ „To je vaša starosť“ odpovedal mi poručík a ukončil našu milú rozpravu.
Pozrel som na hodinky – 21:45... To si zase pospíme....
O 23:45 sme už znova stáli nastúpení pre barákom, síce niektorí chlapi vyzerali ako krtko, ktorého vytiahli z krtinca, ale pomohlo im to ako mrtvému zimník. Krátko po polnoci sme už znova boli na HKL. S Wernerom Lorenzom sme prehodili zopár slov a jeho chlapi sa začali sťahovať za línie... Veľa šťastia – zaželal nám a v zápätí sa všetci stratili v tme...
Aj náš druhý náš kolotoč prebehol v pokľude, asi ani nepriateľ nemal chuť po našom poobednom stretnutí na nejaké veľké akcie. V takýchto prípadoch sa ale nesťažujem, kiež by to tak ostalo na dlhšie.
Napriek tomu som sa počas našej služby snažil obchádzať jednotlivé stanovištia a kontrolovať chlapov aby nebodaj nechrápali, pretože táto časť noci býva najhoršia. Okolo druhej som bol unavený aj ja, tak som mohol Wollerovi splniť, čo som mu sľúbil tam dole. Lietal ako špinavé prádlo a snáď mu dôjde, že kamaráti sa v sračkách nenechávajú...
Okolo tretej dofrčala spojka s novými heslami a informáciou že o 4-tej nás znova vystriedajú. Ha, super, už sa tešíme.
Hodinky ukazovali už 4:15 ale všade bolo stále ticho. V ktorej riti zase sú? Pýtal som sa sám seba a netrpezlivo som každú chvíľu pozeral na hodinky. Bolo 4:30 keď sa konečne z tmy vyhupli postavy a smerovali si to rovno k nám. „Bolo na čase!“ „No, no, no“ odpovedali mi chlapi a ja som to meškanie pochopil ako „odmenu“ za ranné pomýlenie.
Ale to by si mal skôr odsrať melder a nie ja.... Ale ja mu to časom nejako zmením na drobné. Žiadne obavy.
Keď sme sa konečne dotrmácali na barák, bolo 5:00. A aby toho nebolo málo, poručík nám na 6:00 nariadil bojovú pohotovosť... „Aleluja!!!“ preniesol som, pričom odpoveďou mi bolo zdvihnuté obočie... No, veď už idem, pomyslel tento raz už len pre seba.
Všetci chlapi padli tak ako boli na svoje lehná a zaspali v priebehu niekoľkých sekúnd. O 5:50 som sa snažil znova obživnúť a budil som aj chlapov. Preklínal som pritom nášho poručíka, nepriateľov, celú vojnu aj s Adolfom... Toto bola vec, čo mi vždy vadila. Keď som konečne zaspal, mal som pocit, že spím minútu a už ma zase niekto budil...
Päť minút nato vletel so miestnosti Schumann a reve ako na svety „Alarm, alarm!!!!“ Než to stačil dopovedať, začali cez okná dovnútra lietať guľky ako besné... Čo sa deje do hajzlu, čo to má byť? Kto to strieľa, čo je to za dementa? V tom už bolo ale jasné, že sú nepriatelia z légií a stoja pár metrov od našich barákov.
Museli prelomiť líniu a musel to byť sakra rýchle a silné, keď ich ani Wernerovi chlapi nestačili zastaviť.
Moji chlapi napoly oblečení brali zabrane a utekali von. Keby som tak mal päť minút navyše, mohli sme ich privítať inak. Ohňom a olovom, ale teraz už.... Takto nás dokonale zaskočili so spustenými nohavicami. Doslova a do písmena...
Keď som vybehol z baráku aj ja, videl som na dvore ležať niektorých našich chlapov v krvi, niektorí sa zase kryli za rôzne prekážky a opätovali paľbu. Lenže tých hadov z légií tam bolo stále viac a viac, a pribúdali ďalší a ďalší.... Letmým pohľadom som si všimol, že už majú pod kontrolou celú prístupovú cestu, a pomaly obchádzajú naše pozície... Tento boj už bol márny a vopred prehratý. Na ústup už nebol čas....
Keď nás všetkých čo sme prežili zhromaždili – pohľad to bol desivý. Už len torzo našej čaty, mnohí krvácali, niektorí ledva stáli na nohách....
„Tak myslím, že sa asi vojna pre nás skončila, že Christian“, povedal som a potľapkal som nášho poručíka po ramene.
A mimochodom tá dedina sa volala Korejovce.....
Gefr. Ludwig Hannsel
